Aj hotelieri potrebujú check-out: Gréta vyrazila na teambuilding!


Čo sa stane, keď recepcia zmení adresu, šéfkuchár vypne sporák a tím, ktorý sa bežne stará o pohodlie hostí, si zbalí vlastné kufre? To sme sa tento rok rozhodli zistiť na Donovaloch. A hoci niektoré zážitky cítime v nohách a iné si radšej necháme pre seba, jedno je isté: bolo nám spolu výborne.

Tentoraz sme sa totiž nechali obskakovať my. Aspoň taký bol plán. Potom prišla pätnásťminútová prechádzka, ktorá mala osem kilometrov, a pochopili sme, že aj oddych s naším tímom má svoje špecifiká. Užite si report z nášho teambuldingu.

Dve dodávky, jeden smer

Z Gréty sme vyrazili v nedeľu. S meškaním len približne hodinu, čo pri presune hotelového tímu považujeme za celkom slušný organizačný úspech. Dôležité predsa je, že sme sa všetci dostali do dvoch osemmiestnych dodávok a nabrali správny kurz: Donovaly.

Tempo aj smer udával šéfko. Druhá, párty dodávka, sa mu však držala v pätách. Rozdelenie úloh teda fungovalo od začiatku: vpredu navigácia, vzadu dobrá nálada.

Cestou sme si urobili zastávku vo Vlkolínci. Krásne dreveničky, pokoj a chvíľa na spoločné potulky nás príjemne preladili z pracovného režimu na výletný. Na dreveničky sa síce pozeráme aj doma na Gréte, ale tentoraz sme pri žiadnej nemuseli riešiť príchod hostí. A to má tiež svoje čaro.

Po zastávke sme pokračovali na Donovaly, kde nás v penzióne Dami Sport čakal obed. Príjemný začiatok pobytu a doplnenie energie pred oddychovým popoludním.

Teda… tak nám to bolo odprezentované.

Pätnásť minút podľa donovalského času

Po obede prišiel návrh na krátku, asi pätnásťminútovú prechádzku. Presne takú, pri ktorej človek ani poriadne nezaviaže šnúrky a už je späť.

Naša mala osem kilometrov.

Niekde medzi predstavou malej prechádzky a skutočným návratom sa teda stratila zhoda na tom, čo znamená „na chvíľku“. Výhľady boli pekné, spoločnosť výborná a nohy dostali príležitosť pripomenúť nám, že v hoteli síce nachodíme dosť, ale Donovaly majú trochu iné chodby.

Odteraz sa pri každej pätnásťminútovej prechádzke pýtame aj na počet kilometrov. Pre istotu ešte pred odchodom.

Malo to však aj výhodu. Na večerný program sme prišli s pocitom a chuťou dobre vykonanej práce.

Večer v pivovare: niečo sme sa naučili, niečo aj strávili

Nedeľný večer patril Donovalskému pivovaru. Ukázali nám, ako vzniká pivo, a my sme mali možnosť nahliadnuť do procesu, ktorý sa zvyčajne stretáva s naším záujmom až vo svojej záverečnej, načapovanej podobe.

Tentoraz sme teda spojili príjemné s poučným. Veď keď už pracujeme v gastronómii, trochu odborného vzdelávania sa vždy zíde.

K tomu nám pripravili úžasné steaky. Po osemkilometrovej „štvrťhodinke“ prišli vhod a večer mal všetko, čo mal mať: dobré jedlo, pivo, rozhovory.

Večer sme v pivovare strávili všetci. S tým trávením to už bolo individuálne.

Podrobnosti prenecháme účastníkom a ich osobným spomienkam.

Špania Dolina: 160 schodov a zatvorené dvere

V pondelok sme sa vybrali do Španej Doliny. Krásna dedinka nám ponúkla ďalšiu príležitosť trochu sa prejsť. Po nedeľnej skúsenosti sme už síce mali dôvod byť voči podobným návrhom opatrní, ale historický kostol znel ako pekný cieľ.

Viedlo k nemu 160 schodov.

Vyšli sme ich. Poctivo, vlastnými nohami a s očakávaním, že hore nás čaká zaslúžená odmena v podobe návštevy kostola.

Bol zatvorený.

Tak sme si aspoň obzreli jeho exteriér a overili kondíciu. V hotelovej praxi dobre vieme, aké dôležité je dostať sa po príchode dovnútra. Tu sme si túto tému mohli precítiť aj z druhej strany dverí.

Špania Dolina však stála za návštevu aj tak. A po dobrom obede sme sa vrátili na Donovaly, kde nás čakalo popoludnie podľa vlastného výberu.

Tentoraz už bez povinnej spoločnej prechádzky. Niektorí si viditeľne vydýchli.

Niekto bicykel, niekto mobil a niekto pohár

Po návrate sa náš tím prirodzene rozdelil podľa toho, čo si kto predstavuje pod slovom regenerácia.

Športová skupinka nasadla na e-biky a vyrazila spoznávať okolie Donovál. A že sme si túto jazdu užili. Elektromotor dodal potrebný výkon a my sme spoznali miestne lesy.

Párty skupinka sa zase pozrela do miestneho nápojového lístka. Aj to si vyžaduje sústredenie a schopnosť správne sa rozhodnúť. Najmä keď je ponuka široká a popoludnie ešte mladé.

A naši indonézski kolegovia? Tí pozreli do mobilu. Kým jedna skupina objavovala okolie a druhá nápojovú ponuku, oni zvolili oddych s najmenším počtom krokov.

Každý mal skrátka svoj program. Niekto sledoval stav batérie na bicykli, niekto na telefóne a niekto stav svojho pohára. Teambuilding musí vedieť vyhovieť rôznym potrebám.

Wellness: telo zrelaxovalo, hlasivky dostali zabrať

Po e-bikoch sme si dopriali ešte wellness v Hoteli Šport. Po všetkých tých kilometroch a schodoch konečne prišiel program, pri ktorom sa od nás očakávalo najmä to, že sa uvoľníme.

Steny wellnessu na nás tak skoro nezabudnú. Najmä na ten krik z otužovacieho bazéna. Kto práve relaxoval so zatvorenými očami, mal aj bez hodiniek celkom presný prehľad o tom, kedy do vody vstúpil ďalší člen nášho tímu.

Z wellnessu sme odchádzali príjemne zrelaxovaní, prekrvení a s novým rešpektom voči studenej vode.

Večer sa prelial a zrazu bol utorok

Po návrate do nášho penziónu už pondelkový večer pokračoval pri spoločnom posedení. Po športových výkonoch, wellness a hlasových skúškach v studenej vode sme si mali čo porozprávať.

Večer sa rozbehol nenápadne a potom sa akosi veľmi rýchlo prelial do utorka. Ako presne sa to celé udialo, necháme bez podrobného časového harmonogramu. Na teambuildingu predsa nemusí mať každá minúta zápis v prevádzkovej knihe.

Ráno už prišlo balenie, nastupovanie do dodávok a cesta späť na Grétu. Za nami zostali Donovaly, spoločné zážitky, dobré jedlo, výlety aj zopár príhod v štýle „čo sa stane v Las Vegas, zostane v Las Vegas“.

Bolo príjemné stretnúť sa aj mimo bežného pracovného kolotoča a byť na chvíľu hosťami. A celkom nám to išlo.

Čo bude o rok?

To ešte nevieme. Ale už teraz sa tešíme.

Latku sme nastavili celkom slušne: dve dodávky, hodinové meškanie, osemkilometrová štvrťhodinka, 160 schodov k zatvorenému kostolu, zvuková stopa v otužovacom bazéne.

Na budúci rok si teda opäť zbalíme dobrú náladu a pre istotu aj pohodlné topánky.

Len tú „krátku prechádzku“ si už necháme ukázať na mape.